Kostol svätých Petra a Pavla (stál na mieste terajšieho kostola sv. Martina)
Prvá zmienka o tomto kostole je z roku 1398. Kostol bol murovaný s drevenou povalou, mal dĺžku 5 orgií, široký bol 4 orgie a samotná svätyňa bola dlhá 3,5 orgie a široká 3 orgie. Priestor okolo kostola slúžil ako cintorín. Po jeho zaplnení zriadili obyvatelia Lučivnej cintorín mimo obce. Bol dobre ohradený v časoch po reformácií boli na ľavej strane pochovávaní evanjelici a na pravej katolíci. Hlavný oltár zasvätený svätému Petrovi a Pavlovi bol gotický zatváral sa bočnými krídlami. V roku 1693 boli bočné oltáre poškodené. Významnou zložkou kostola bola krstiteľnica zo 17. storočia. Krstiteľnica má tvar obrieho kamenného kalicha a po obvode sú vytesané reliéfy anjelov. Uzavretá je medeným tvarovaným vekom. Táto krstiteľnica bola prenesená aj do kostola svätého Martina. Ku kostolu prináležala pomerne priestranná sakristia, v ktorej bola almara s príslušenstvom. Kostol mal dva kalichy, jeden pozlátený bol z roku 1543. Na tesnom chóre bol umiestnený organ so šiestimi pozitívmi. Kostol nemal zhotovený Boží hrob a tak sa veľkonočné obrady konali na Nižnej Šuňave. Informácia uvedená vo vizitácií biskupa Révaya z roku 1978 sa dotýka zvonov kostola. Podľa nej bol v sakristií prechovávaný puknutý šesť centový zvon, na ktorom bol nápis v latinčine „Na slávu Trojjediného Boha, na počesť svätého Martina biskupa zadovážili roku 1752 dobrodinci: preosvietený Ján Faško vedúci pošty a slávna obec celá za farára Pavla Krmana.“ Podľa tohto zdroja na veži kostola boli umiestnené ďalšie tri zvony bez nápisu a na vežičke nad svätyňou mal byť umiestnený ešte ďalší zvon (piaty?). Kostol v roku 1787 definitívne prešiel do katolíckych rúk a tak po vizitáciách, v ktorých sa opakovane konštatoval jeho nevyhovujúci stav sa na prelome 18 a 19 storočia pristúpilo k jeho komplexnej renovácií. Na jeho základoch bol postavený súčasný kostol svätého Martina. Časť vizitácie biskupa Révaya z 30. júna 1798: „Na každom oltári sú tri plachty.....Nápisy na nich už nevidno, lebo cez zlú strechu prechádza hodne vlahy do kostola. Na stenách kostola a veže vidno hrozivé trhliny. Sakristia je veľká ale hrozí zrútením.“
Kostol svätého Martina – farský kostol
Kto bol hlavným iniciátorom zásadnej prestavby prvého kostola v Lučivnej nevieme. Vieme však, že v roku 1814 za pôsobenia správcu farnosti Jána Barvulského sa kostol dostaval. Kostol bol síce postavený, bol aj požehnaný nie však vysvätený(konsekrovaný). Tento stav pretrváva až do súčasnosti. Prestavbou sa zmenil nie len vzhľad chrámu ale aj patrón, ktorým sa stal svätý Martin biskup z Tours. Kostol má jednoloďový obdĺžnikový pôdorys ukončený vyvýšeným presbytériom menších rozmerov. Z bočných stien do priestoru lode vystupujú po tri pilastre, čim sú bočné steny lode rozdelené na dve rovnaké polia. Do týchto polí sú po oboch stranách vsadené jednoduché okná. Na stredných pilastroch sú umiestnené repliky pôvodných patrónoch prvého kostola, vpravo svätý Peter a vľavo svätý Pavol. Na klenbe lode v strede prvého poľa sú znázornené Mojžišove tabule s Božími prikázaniami. V strednom poli klenby je umiestnený Vatikánsky erb. V tomto poli je tiež upevnený veľký mosadzný luster, ktorý v roku 1930 daroval farnosti krčmár Jozef Diabelko. V strede klenbového oblúka je v jeho čele vyznačený letopočet postavenia kostola rok 1814. Na podlahu kostola, z ktorej boli v roku 1930 odstránené veľké dlažobné kamene a následná bola vyliata betónom boli v júni 1949 namontované nové drevené lavice, vyrobené v stolárskej dielni Jozefa Bekeša vo Veľkej. Zo severnej strany presbytéria je vchod do sakristie, ktorá pôvodne nemala samostatný vchod. Ten sa zriadil až v polovici 80-tých rokoch. Nad vstupom do sakristie je drevorezba ukrižovaného Ježiša zo 17-tého storočia, ktorá spolu so vzácnou krstiteľnicou bola premiestnená z pôvodného starého kostola. Taktiež tu boli premiestnené aj bočné neskoro barokové oltáre. Prvý znázorňujúci pietu Sedembolestnej panny Márie je na pravej strane a druhý znázorňujúci Svätého Jozefa s dieťaťom Ježišom je na ľavej strane. V zadnej časte lode je chór , na ktorom je orgán vyrobený v budapeštianskej firme Otto Rieger za 2450 korún zakúpený v októbri 1913. Na priečeli chóru je do štukovej výzdoby zakomponovaný erb farnosti ako aj latinské motto Jezuitov „Na väčšiu slávu Božiu“. Súčasťou kostola je zo západnej strany veža, na ktorej sú umiestnené tri zvony. Pôvodné dva zvony boli počas prvej svetovej vojny zrekvirované. Na veži zostal len jediný zvon z roku 1937. V januári 1925 bol požehnaný nový 360 kg zvon z brnianskej dielne R. Manoušeka a O. Henčka. Počas spravovania farnosti Štefanom Garajom bol v roku 1970 zakúpený nový oceľový zvon. Súčasne s inštaláciou tohto zvona bola vyrobená oceľová konštrukcia na elektrický pohon zvonov. Dominantou každého kostola je oltár. Podoba oltára sa počas 200 rokov niekoľkokrát zmenila. Pôvodný oltár kostola pozostával z jednoduchého murovaného oltárneho stola s drevenou oltárnou doskou, so svätostánkom po bokoch, ktorého boli umiestnené sochy svätých Petra a Pavla. V pozadí bol obraz patróna farnosti svätého Martina. Táto podoba zotrvala až do 50-tých rokov 20. storočia. V tej dobe za pôsobenia farára Gejzu Finduru a vďaka jeho remeselným zručnostiam nad obetný stôl osadila nová drevená konštrukcia oltára s Bohostánkom. Do stredu tejto konštrukcie bol vsadený obraz Svätého Martina a po jeho ľavej strane bol umiestnený obraz Svätej Kataríny zachránený pri likvidácií obce Dvorce. Po pravej strane bol umiestnený obraz kalvárie, zapožičaný z Nižnej Šuňavy. Ten bol nahradený v roku 1956 obrazom Svätej Heleny, ktorý bol vyhotovený na objednávku farníkov. Začiatkom 60-tých rokov bola na stupienku podlahy, ktorým sa začína presbytérium po celej jeho šírke zhotovená ohrádka na podávanie svätého prijímania. Po zavádzaní zmien nariadených II. Vatikánskym koncilom sa vyhotovil nový oltárny stôl umiestnený v priestore pred hlavným oltárom ako aj malá kazateľnička na ľavej strane presbytéria. Koncom 80-tých rokov bol Findurov oltár odstránený, obrazy oltára boli vsadené do nových drevených rámov. Bol vyhotovený nový Bohostánok, oltárny stôl a ambóna. Ďalšou dôležitou súčasťou nového kostola je Boží hrob, v ktorom sa vykonáva časť obradov Veľkého piatku. Vstup do Božieho hrobu sa nachádza v severnej časti pod chórom. V zime 1999-2000 sa cez zadný vchod do sakristie vlámali zlodeji a odcudzili všetkých 14 zastavení krížovej cesty. Vďaka daru Ing. Jaroslava Pěča st. bola nahradená novou krížovou cestou z dielne ľudového rezbára Želonku z Novej Lesnej. S jeho prispením boli v roku 2010 nahradené staré okná plastovými.
Kostol sv. Tomáša Apoštola – filiálka Mengusovce
Ranogotický kostolík s predstavanou západnou vežou, kvadratickým presbytériom a severnou sakristiou. Kostolík postavili v obci patriacej cisterciánskemu opátstvu v Spišskom Štiavniku niekedy okolo polovice 14. storočia. Išlo o typickú stavbu tých čias s pozdĺžnou loďou, kvadratickým presbytériom zaklenutým krížovou rebrovou klenbou a predstavanou vežou. Prvú písomnú zmienku o stavbe nájdeme v odpustkovej listine z roku 1398, ktorou získal mengusovský kostol spolu s kláštorom v Spišskom Štiavniku a ďalšími kostolmi odpustky 40 dní pre všetkých pútnikov, ktorí ich navštívia. Hoci o tom niet priamej písomnej zmienky, je pravdepodobné, že pri svojom nájazde na Spiš v roku 1433 husiti vyplienili a vypálili okrem ďalších chrámov a kláštorov aj kostol v Mengusovciach. Ten spolu s obcou zostal vlastníctvom cisterciánov až do zániku kláštora v Spišskom Štiavniku v 30. rokoch 16. storočia.V polovici 16. storočia a následne aj o sto rokov neskôr sú doložené opravy kostola dendrochronologicky datované v rámci výskumu krovu veže, resp., nad svätyňou. Kostol v období reformácie prešiel do rúk protestantov, ktorí ho využívali cca do druhej polovice 17. storočia. Koncom 17. storočia bol kostol, v tej dobe už opäť katolícky, v zlom stave, aj kvôli tomu, že v obci žilo málo obyvateľov rímskokatolíckeho vierovyznania. V nasledujúcich desaťročiach však napokon bol opravený, keďže v roku 1751 mal byť už v dobrom stave. V prvej tretine 19. storočia bol kostol opäť v zlom stave, až mu pomohla ďalšia obnova v roku 1832. V rokoch 1970 - 72 sa uskutočnila veľká oprava kostola. Riešiť bolo nutné narušenú statiku stavby i poškodenú šindľovú strechu. Objavené a znova odkryté bolo okno na východnej strane svätyne, ako aj zvyšok južného portálu. Obnova však nebola realizovaná najvhodnejším spôsobom. Zrušený bol aj cintorín pri kostole i zvyšky ohradnému múru.
V roku 2012 došlo pri plánovanej obnove zastrešenie k objavu zachovaného renesančného krovu na veži datovaného do polovice 16. storočia. Následný výskum pomohol identifikovať aj staršie drevené časti až zo 14. storočia a spresniť dobu vzniku stavby. Kostolík predstavuje peknú ukážku stredovekej sakrálnej architektúry s viacerými hodnotnými detailmi zachovanú vo veľkej miere v pôvodnom stave. Donedávna bol chrám datovaný ešte do druhej polovice 13. storočia, nedávny dendrochronologický výskum drevených prvkov zamurovaných do muriva veže ich datoval do 40. a 50. rokov 14. storočia. Rebrá klenby v presbytériu dosadajú na konzoly s peknou figurálnou výzdobou z čias výstavby kostola. Na južnej strane lode sú prezentované časti ostenia pôvodného portálu. Na východnej stene presbytéria sa nachádza štrbinové okno s mníškou. Vrchné podlažie veže osvetľovali pôvodne združené okná. Ich stĺpiky sa však už nezachovali. Na veži sa zachoval krov strechy z polovice 16. storočia, spolu so zvonom z roku 1552.
Zaniknutý Benediktínsky kláštor v Štôle
Na území filiálky Štôla sa v súčastnosti nenachádza katolícky kostol ,no v minulosti tu sídlil kláštor. Kláštor patril pod cisterciacke opátstvo v Spišskom Štiavniku. Podľa zachovaných písomností, uložených v Spišskej Kapitule, bol kláštor postavený r. 1314 grófom Botysom a grófmi a zároveň aj richtármi Frohlingom z Veľkej a Gottschalkom z Matejoviec. Gróf Botys dostal toto dovtedy nehostinné územie, ktoré bolo súčasťou divokých a hlbokých podtatranských lesov nazývaných „Chetene“ (čo znamenalo pusté, neobývané územie), od uhorského kráľa Belu IV., za to, že ho sprevádzal vo vojne proti českému kráľovi Otakarovi II. Comes Botyz bol najstarší zo šiestich synov grófa Mareka z Markušoviec, zakladateľa rodu Mariássovcov. Práve Comesa Botyza poveril jeho otec v r. 1270 priviesť na tieto dovtedy pusté územia kolonistom. Gróf Botys roku 1279 časť tohto územia odstúpil hore spomínaným grófom Frohlingovi a Gottschalkovi. Súhlas na výstavbu kláštora dalo Ostrihomské biskupstvo, ktoré kláštor osadilo rádom benediktínov, aby sa starali o duchovné potreby obyvateľov Batizoviec, Mengusoviec a Gerlachova. Podľa dostupných správ kláštor, ktorého súčasťou bol aj kostol. bol priestranný, vkusne postavený s pekným kamenným stĺporadím. (Niektoré časti stĺporadia sa našli pri rekonštrukcii domu Pavla Jurču, č. 67 v lete r. 2000 a sú uložené v budove Obecného úradu v Štôle). Krátko po svojom vzniku kláštor vylúpila zbojnícka skupina a kláštor bol opustený. Znovu bol obnovený r. 1319. Kláštor finančne podporovali potomci grófa Botyza, (zakladateľ obce Batizovce), ktorými bol rod Mariassovcov a spišskosobotský gróf Eberlaus, ktorý kláštoru daroval tristo katastrálnych jutár neobrobených pozemkov, na ktorých vznikla terajšia obec Štôla. Počas husitských vojen a počas nepokojov o uhorský trón asi v r. 1436 kláštor vyhorel a viac nebol obnovený. Kláštor ostal pustý až do roku 1526. Potom ho Mariassovci dali rozobrať a z jeho časti vystavali v Batizovciach asi starý horný kaštieľ a evanjelickú (asi dnešnú katolícku) faru. Plán kláštora a všetky zakladajúce písomnosti by sa mali nachádzať v Spišskej Kapitule.